Tak ako na dnešný deň, sa Ľubo Blaha teší už iba na Vianoce, lebo je celý rok poslušný a preto nájde pod stromčekom veľa darčekov, o zlatom prasiatku nehovoriac.
A dnes ten slávny deň nastal, akoby zrazu a z ničoho nič.
A predsa pri pohľade do kalendára nemohlo byť pochyb, že veľký sviatok celého ruského sveta je konečne tu!
Ľubo Blaha sa slávnostne obliekol, načechral svoju bojarskú bradu, obul nové topánky, dal si stakan vodky na zdravie, strčil do vrecka svoj ruský pas a vyrazil na ruskú ambasádu, aby sa zúčastnil, ako dobrý občan, verne slúžiaci svoje druhej vlasti, prezidentských volieb.
Na ruské ambasáde ho prijali ozaj vrelo, chlebom a soľou.
Ľubo si vzal kúsok chleba, posypal ho soľou a zožral ako hladová suka, verte nebo nie, na posedenie.
Keď mu ponúkli vodku, urobil Ľubo Blaha odmietavé gesto: „Teraz nie, najprv robota, až potom zábava. Najprv odvolím, až potom sa ožeriem!“
„Ako sa páči, gospodin Blaha,“ odpovedali ruskí bratia a ukázali na plentu, „tuná je plenta!“
A Ľubo Blaha opäť urobil odmietavé gesto: „Na čo plenta? Čo sa mám za ňou, s prepáčením, vysrať? Nepôjdem za plentu, lebo iba jeden človek na celom svete môže byť ruským prezidentom! Ja volím mier, nie vojnu, ja volím Putina!“
A než mu v tom stihol hocikto zabrániť, vsunul Ľubo Blaha svoj volebný lístok do urny!
„Pánboh vám to zaplať, gospodin Blaha!“ uklonili sa mu jeho ruskí bratia čelom až k zemi.
„A teraz tu vodku! Celu fľašu! Na Putinovo zdravie!“ poručil si Ľubo Blaha fľašu vodky.
No, ak ju ozaj vypil na Putinovo zdravie, bude Putin, slniečko naše slovanské, ešte dlho živý a zdravý!
No a my ostatní môžeme ďakovať samotnému Bohu, že máme za podpredsedu našej milovanej národnej rady takého švárneho sokolíka.
Hej, hej, hej, hej, sokoly, z výšky hľadia na to všetko, čo nás bolí. Zvoň, zvoň, Blaha, nad krajinou, rozliehaj sa letom, zimou.