Nedeľa je sviatočný deň nielen tuná na zemi, ale aj v nebi a v nebi predovšetkým.
No, táto nedeľa v nebi na sviatok vôbec nevyzerala, lebo túto nedeľu v nebi všetci grcali.
Grcal Boh, grcal Andrej Hlinka a grcal i Jozef Tiso, a nebolo to len také dávenie, ako keď sa Ferro vracia večer domov z krčmy nemôže sa hlavou strafiť do kľúčovej dierky !
„Preto som zomrel mučeníckou smrťou, vzal na sebe všetky hriechy Slovakov, aby v prvom kole prezidentských volieb zvíťazil liberál, lokaj USA?! Taká hanba! To neprežijem! “ bedákal Tiso medzi jednotlivými záchvatmi svojho vracania.
Andrej Hlinka na tom bol rovnako!
„Preto som zmizol po svojej smrti, aby na druhom mieste bol buzerant?! Taká hanba, ja tu hanbu neprežijem!“ reval Andrej Hlinka a grcal a grcal a grcal.
Ale najviac zúril sám Boh!
„Preto žehnám Slovensku od skorého rána do neskorého večera? Preto chránim Slovákov od všetkého zla, od všetkých Židov, aby najpoctivejší človek, môj najobľúbenejší Slovák, ozajstný kresťan, vážený pán Harabin dostal iba jedenásť percent?!
Prisám pri sebe samotnom, nebyť týchto jedenásti percent spravodlivých, bola by zo Slovenska druhá Sodoma!
Taká hanba, pre mňa, aj pre celú Svätú trojicu!
Ja sa tou hanbou prepadnem azda až do samotného pekla!“ hromžil Boh, ktorého Slováci zradili rovnako tak, ako zradil Judáš Krista.
A tak ten biely sniežik, čo sa dnes znáša z neba na Slovensko, ktorý sa usadzuje na hlavách Slovákov, to nie je nič iné než grcance Tisove, Hlinkove aj Božie.
A ruku na srdce, komu by nebolo dnes zo slovenského národa na grcanie…