panladislav

Cacoček, tak sa ten človek skutočne menoval, bol nepredstaviteľný primitív.

„A čo je na tom zlé? Veď hŕba ľudí je na Slovensku nepredstaviteľnými primitívmi a ešte si na tom zakladajú!“ isto mi na to poviete.

No, dobre, neškriepim sa o to s vami, veď aj ja som prinajmenšom rovnako taký primitív.

No Cacoček, ako sa ten človek skutočne menoval, nebol len primitív, on bol, ľudia, i básnik!

 „Čože? I básnik? Ak môže vyzerať poézia od takéhoto primitíva!“ desíte sa isto.

 No, taká poézia, čo tvorí Cacoček, je ozaj veľmi primitívna.

 A aby toho nebolo málo, Cacoček ju tvorí v javorovém lese.

Je schovaný za stromom a keď niekto ide, vyskočí Cacoček spoza javora a začne recitovať tu svoju primitívnu poéziu.

 Mi takto recitoval svoje haiku.

 Idem cez javorový les, Cacoček vyskočí spoza javora a začne na mňa chrliť: „Lístky z javora, pohnijú ti na hlave, opri ma o ne!“

No, poviem vám, ak žijete v Ružomberku, tak buďte radi a ďakujte za to židovskému Bohu, lebo tam javorových lesov niet, iba ak naveky vyrúbaných!