panladislav

Minister obrany plakal na ramene ministra vnútra a po tvári mu tiekli slzy veľké div nie ako odistené ručné granáty.

            „Taký dobrý človek je pán premiér a takto trpí!“ bedákal tento muž a bezmocne rozhadzoval svoje pazúry, „ja som takej dobrý človek. Dobrý a poctivý, koňovi by som neublížil. Ale on je vysoko nado mnou svojím charakterom, svojou mravnosťou a morálkou.

            Taký dobrý človek a postrelia ho, ani nechcem povedať ako čo.

            A prečo?

            Len preto, že mal iný názor!

            Nie, takto si demokraciu ozaj nepredstavujem ani v tých najhorších snoch!

            Demokraciu je treba brániť, a keď to nejde inak, tak aj vlastným telom!

            Preto vás prosím, pán minister vnútra, aby ste pozatýkali všetkých ľudí, ktorý sú uvedení v týchto zoznamoch. Sú to zoznamy nepriateľ nášho štátu a Ľuboš ich zostavoval celú noc. Ani oka, bedár, kvôli tomu nezažmúril, aby na niekoho, nedajbože, nezabudol!

            Všetci ľudia na týchto zoznamoch sú nebezpeční nášmu štátu už len tým, že majú iné názory než my.

            Konajte svoju povinnosť a všetkých ich pozatýkajte!“

            Minister obrany podal ministrovi vnútra zoznamy nepriateľských osôb.

            Ten si ich vzal a povedal: „Urobím všetko, čo bude v mojich silách. A k čomu sa majú tieto osoby priznať, pán kolega?“

            „Majú sa priznať, že sú americkí agenti, že ich platí Soros, a že schvaľujú atentát na pána premiéra, lebo tak ich bude možné odsúdiť v rýchlom procese.

            Postaráte sa o to, pán kolega?“

            „Veru hej, že postarám. Čo by som to bol za ministra vnútra, keby som sa o to nepostaral?

            To by bolo rovno na demisiu, keby sa všetci nepriznali, že sú americkí agenti, že ich platí Soros a že schvaľujú atentát na pána premiéra.

            Prisahám na svoju česť, že sa všetci k tomu priznajú,“ prisahal ten chlapček, čo bol ministrom vnútra.

            „Ďakujem vám, pán kolega! Ďakujem vám menom svojím i menom slovenského národa, no predovšetkým vám ďakujem menom pána premiéra,“ dojate ďakoval minister obrany a strkal ministrovi vnútra do vrecka obálku, „a tu je, keby ste sa neurazil, niečo pre vás od našich voličov, ktorí si neželajú nič iné, než aby ste tie krysy v lepšom prípade pozatváral!“

            „Šibe vám? Veď sme registrovaní koaliční partneri! Nechajte si to, veď naše národne slovenské záujmy sú spoločné!“ vyhŕkol minister vnútra, no obálky z vrecka už nedal von.

            A tak mohli, lebo sme na Slovensku, byť spokojní oba.

            Minister obrany preto, že sa bude zatýkať a súdiť podľa Ľubošových zoznamov a minister vnútra zasa preto, že to nebude robiť zadarmo…