panladislav

Nemám rád staré mačky.

„Si blázon! Ozajstný primitív! Nemá žiaden zmysel čítať tento tvoj výgrcok! Staré mačky sú nedotknuteľné!“ povedia mi isto teraz mnohí z vás.

Mýlite sa!

Mýlite sa vo mne, mýlite sa vo starých mačkách, a mýlite sa i sami v sebe, lebo tými bláznami ste predovšetkým vy, nie ja.

Moja nenávisť, lebo v tomto prípade môžem bez obáv hovoriť o nenávisti, voči starým mačkám má celkom racionálny základ, bol by som blázon, keby som staré mačky miloval a uctieval, keby som po nich nehádzal nie kamienky, ale poriadne veľké kamene, doslova skaly.

Nenávidím staré mačky, lebo šíria strach.

A to nie strach hocijaký, ale strach z vojny.

A to z nie hocijaké vojny, ale vojny jadrovej.

Všade, kde sa taká stará vynorí mačka odkiaľsi zo samotného pekla, sa začne šíriť tento divý strach z jadrovej vojny.

Stará mačka sa vyhrieva na slniečku, žmurká slepými očami, pokojne pradie, no všetci ľudia naokolo sa trasú strachom.

„Bude jadrová vojna, pozrite sa na tú starú mačku! Ník neprežije!“ ozýva sa nárek z každého doma.

Aj v našej dedine sa zjavila, krátko po voľbách, takáto stará mačka.

 „Ideš od nás, potvora jedna liberálna! Daj nám pokoj, nech si ťa vezme naspäť sám Diabol, tvoj pán!“ snažil som sa túto starú mačku odohnať, hádzal som po nej kamene, aj strieľal z praku, no ta potvora sa odohnať nedala, ďalej šírila strach z jadrovej vojny, ktorému v našej dedine už podľahol každý človek.

            Ale nedá sa predsa žiť, vykonávať všetky životné potreby, v takom večnom a šialenom strachu!

            Ostalo iba jediné.

            Modliť sa k Bohu.

            A Boh, všemohúci a milujúci ľudí ako sebe sama, moje modlitby vyslyšal.

            Jedného rána, azda ešte za šera, prešlo tu starú mačku auto.

            Bol som prvý, kto ju na ceste, celú rozdrvenú, uvidel.

            „Chvalabohu, je po nej! Bude mier!“ oddýchol som a odkopol špičkou svojho gumáka, lebo chodím obutý iba v gumákoch, tu starú suku do garádu k ostatným mršinám.