panladislav

Ťažko povedať, ktorú metropolu Ľuboš miluje viac, či Bratislavu, alebo Moskvu.

 V jednej tečie modrý Dunaj, no druhá je tretím Rímom

A teraz si vyberajte, ktorú máte milovať viac!

Má to Ľuboš veru ťažké!

Keď je v Bratislave, smúti za Moskvou.

No keď je v Moskve, smúti za Bratislavou!

Možno aj preto sa Ľuboš v Moskve tak rád osamelo prechádzal po Arbate, lebo mu veľmi pripomínal svojou húštinou všelijakých ulíc bratislavské Staré Mesto. A jak sa tak raz Ľuboš prechádzal po Arbate a vdychoval do svojich dobre stavaných pľúc vychýrený moskovský vzduch, uvidel pred sebou malý obchodík, ktorého okenná tabuľa sa ligotala v žiari pokojne zapadajúceho slnka.

Pristúpil k obchodíku a to, čo uvidel za sklom, mu vyrazilo dych.

 „Aký nádherný župan! Ten musím mať!“ vykríkol, lebo župan, ktorý bol za sklom vystavený, sa mu ozaj veľmi páčil, veď ho akýsi neznámy krajčír ho ušil zo skutočného hodvábu!

  Vkročil rezko do obchodíka, kde stál za pultom akýsi Tatár.

  „Pán si isto želá červený hodvábny župan,“ povedal Tatár, no nebolo v tom nič jasnozrivé, lebo iné zbožie v obchodíku ani nebolo, iba práve tento župan.

 „Dajte mi! Chcem ho! Koľko stojí?“ vyhŕkol Ľuboš.

  „Iba desať kopejok,“ odpovedal Tatár a žmúril oči .

 „Iba desať kopejok? Tu máte dvadsať rubľov!“ hodil Ľuboš na pult peniaze a vášnivo dodal, „nebaľte mi ho. Dám si ho hneď na seba!“

 Tatár podal Ľubošovi župan, ten si obliekol a vyšiel v ňom na ulicu.

 No, ďaleko vo svojom krásnom červenom župane nedošiel, lebo obyčajni ľudia, ktoré na ulici stretol, začali kričať, ako by je na nože bral: „Fašista! Fašista vstal z mŕtvych! Zachráň sa, kto môžeš!“

 A tak sa Ľuboš stal ruským fašistom, ani nevedel ako, lebo ten istý červený župan z pravého hodvábu mal na sebe i Alexander Navalnyj, keď v trestanecké kolónii kdesi za polárnym kruhom zomrel prirodzenou  smrťou, lebo tam bol zavretý za akési finančné čachre machre.